![]()
Amongst Slovaks
Amongst SlovaksMartin M. Šimečka (Bratislava, 1956) is a slovak journalist and writer, son of Czech philosopher Milan Šimečka.
The excerpt is from his 2017 book Amongst Slovaks (Medzi Slovákmi). In it, he challenges the idea of Central Europe as portrayed by Milan Kundera, arguing instead that such a unified cultural region does not exist. On the contrary, he highlights the imperial ambitions—or more precisely, the romanticization of each nation's imperial past.
...
Myths and Legends
In his famous 1983 essay on Central Europe, Milan Kundera—writing after the region had been abducted by the Russians—defined it as a land of small nations. He immediately clarified what he meant by “small nation”: one whose very existence can be questioned at any time.
From this, one would assume that such nations would seek every possible guarantee to affirm their nearly contested existence. But how then can we explain that the governments of Hungary and Poland are attacking the most reliable guarantee of their national existence—the European Union? And that the Czechs would gladly drown Brussels in a spoonful of water, while the Slovaks are the only ones who unanimously agree that the EU is a vital guarantee for them?
I believe it's because Central Europe, as Kundera conceives it, doesn’t actually exist. Hungarians and Poles certainly don’t consider themselves small nations; the Czechs still haven’t come to terms with their smallness after the breakup of Czechoslovakia; and only the Slovaks consider their mere existence to be a historical miracle—since even a hundred years ago, it was widely doubted, even by themselves.
Each of these nations—except for the Slovaks—has a legend about its own greatness. In Hungarian history, I often saw maps on walls showing pre-Trianon Greater Hungary, two-thirds of which the Hungarians lost, and many still consider that land to be rightfully theirs. The Poles remember all too well that although their land was twice divided by the Germans and Russians, they once ruled one of the largest empires in European history. The Czechs recall their past glory with a certain ironic detachment, but they too flock to see the crown jewels of the Czech kingdom, displayed once a year at Prague Castle.
This memory is stronger than the recollection of communism, during which we were all equally trampled under the Russian boot and as alike as two peas in a pod. Kundera writes that great nations, like the family of small ones, have their own vision of the world, based on deep distrust of history. Yet they create their own interpretations of it, forming the core of local politics and resistance to the West. This is the unreadable myth of the great nations, one that makes Hungarians and Poles so different from us—and from the Czechs too.
It is a seeming paradox that the past drives the future. Nations tell themselves stories to give greater meaning to their existence in the flow of time, moving in both directions. I’ve always been struck by how many amateur historians populate the political scenes in Hungary and Poland. There’s even a term for this phenomenon—“historical politics.” In the Czech Republic and Slovakia, I believe only one high-ranking politician engaged in it—Petr Pithart—and even he bravely challenged national myths rather than perpetuating them.
A myth is a merciful lie that nations cultivate to avoid a merciless truth about themselves and to continue believing in a higher purpose. The current governments of Hungary and Poland have created paranoid myths about eternal external and internal enemies of their nations—enemies that only they can defeat in order to restore their former greatness and glory.
In both countries, I even spoke with educated people who genuinely believed in these myths. Though the Hungarian political myth differs in details, both share a common trait: either hatred or at least deep opposition to liberal democracy. They saw it as a foreign element implanted by a decadent West, which, after 1989, aligned with their nations' internal enemies—the liberal elites.
If 1989 was a liberal revolution that returned Central Europe from Russian abduction back to the West, then a quarter-century later, Hungary and Poland are undergoing a conservative counter-revolution that seeks to kidnap them from the West once again—though it’s unclear where to. And since the Polish and Hungarian myths play out deep in the past, it is logical that democracy has no place in them. Hungarians experienced their first free elections only in 1990, and prewar Poland was not truly democratic either.
This partly explains why, in the Czech Republic and Slovakia—at least so far—the conservative counter-revolution hasn’t taken hold. The Czechs also have their share of strange myths, like the supposed centuries of darkness after the defeat at White Mountain. But their national story, especially that of the First Republic led by T. G. Masaryk, is a story of modernization, liberal values, and a generally acceptable democracy, which became—albeit previously unreadable—a part of the national myth (myth because the democracy of that time was far from ideal).
To some extent, the Slovaks tell themselves this story too—because they have no other. Attempts by Slovak politicians to create a national myth rooted deeper in the past have inevitably failed, because in our history, there was no state, kingdom, or empire to connect to. Great Moravia or the Principality of Nitra don’t count—if we could travel back in time and ask Svätopluk or Pribina whether they considered themselves Slovaks, they would not even understand the question.
The future of Poland and Hungary is open, and I believe that especially in Poland, a dramatic battle for democracy will soon unfold. But looking at both countries today, one might exclaim: happy is the nation that has no grand history, for it can create its future unburdened by myths. In Slovak history, there is no era that Slovaks can recall as a time of past glory or a golden age. That moment is happening right now. Never before have they lived better, and never before have they come close to the kind of significance in Europe that they have today. This is not a myth—it is their national story, one they should tell themselves to give their existence deeper meaning in a time flowing both ways.
...
Myths and Legends
In his famous 1983 essay on Central Europe, Milan Kundera—writing after the region had been abducted by the Russians—defined it as a land of small nations. He immediately clarified what he meant by “small nation”: one whose very existence can be questioned at any time.
From this, one would assume that such nations would seek every possible guarantee to affirm their nearly contested existence. But how then can we explain that the governments of Hungary and Poland are attacking the most reliable guarantee of their national existence—the European Union? And that the Czechs would gladly drown Brussels in a spoonful of water, while the Slovaks are the only ones who unanimously agree that the EU is a vital guarantee for them?
I believe it's because Central Europe, as Kundera conceives it, doesn’t actually exist. Hungarians and Poles certainly don’t consider themselves small nations; the Czechs still haven’t come to terms with their smallness after the breakup of Czechoslovakia; and only the Slovaks consider their mere existence to be a historical miracle—since even a hundred years ago, it was widely doubted, even by themselves.
Each of these nations—except for the Slovaks—has a legend about its own greatness. In Hungarian history, I often saw maps on walls showing pre-Trianon Greater Hungary, two-thirds of which the Hungarians lost, and many still consider that land to be rightfully theirs. The Poles remember all too well that although their land was twice divided by the Germans and Russians, they once ruled one of the largest empires in European history. The Czechs recall their past glory with a certain ironic detachment, but they too flock to see the crown jewels of the Czech kingdom, displayed once a year at Prague Castle.
This memory is stronger than the recollection of communism, during which we were all equally trampled under the Russian boot and as alike as two peas in a pod. Kundera writes that great nations, like the family of small ones, have their own vision of the world, based on deep distrust of history. Yet they create their own interpretations of it, forming the core of local politics and resistance to the West. This is the unreadable myth of the great nations, one that makes Hungarians and Poles so different from us—and from the Czechs too.
It is a seeming paradox that the past drives the future. Nations tell themselves stories to give greater meaning to their existence in the flow of time, moving in both directions. I’ve always been struck by how many amateur historians populate the political scenes in Hungary and Poland. There’s even a term for this phenomenon—“historical politics.” In the Czech Republic and Slovakia, I believe only one high-ranking politician engaged in it—Petr Pithart—and even he bravely challenged national myths rather than perpetuating them.
A myth is a merciful lie that nations cultivate to avoid a merciless truth about themselves and to continue believing in a higher purpose. The current governments of Hungary and Poland have created paranoid myths about eternal external and internal enemies of their nations—enemies that only they can defeat in order to restore their former greatness and glory.
In both countries, I even spoke with educated people who genuinely believed in these myths. Though the Hungarian political myth differs in details, both share a common trait: either hatred or at least deep opposition to liberal democracy. They saw it as a foreign element implanted by a decadent West, which, after 1989, aligned with their nations' internal enemies—the liberal elites.
If 1989 was a liberal revolution that returned Central Europe from Russian abduction back to the West, then a quarter-century later, Hungary and Poland are undergoing a conservative counter-revolution that seeks to kidnap them from the West once again—though it’s unclear where to. And since the Polish and Hungarian myths play out deep in the past, it is logical that democracy has no place in them. Hungarians experienced their first free elections only in 1990, and prewar Poland was not truly democratic either.
This partly explains why, in the Czech Republic and Slovakia—at least so far—the conservative counter-revolution hasn’t taken hold. The Czechs also have their share of strange myths, like the supposed centuries of darkness after the defeat at White Mountain. But their national story, especially that of the First Republic led by T. G. Masaryk, is a story of modernization, liberal values, and a generally acceptable democracy, which became—albeit previously unreadable—a part of the national myth (myth because the democracy of that time was far from ideal).
To some extent, the Slovaks tell themselves this story too—because they have no other. Attempts by Slovak politicians to create a national myth rooted deeper in the past have inevitably failed, because in our history, there was no state, kingdom, or empire to connect to. Great Moravia or the Principality of Nitra don’t count—if we could travel back in time and ask Svätopluk or Pribina whether they considered themselves Slovaks, they would not even understand the question.
The future of Poland and Hungary is open, and I believe that especially in Poland, a dramatic battle for democracy will soon unfold. But looking at both countries today, one might exclaim: happy is the nation that has no grand history, for it can create its future unburdened by myths. In Slovak history, there is no era that Slovaks can recall as a time of past glory or a golden age. That moment is happening right now. Never before have they lived better, and never before have they come close to the kind of significance in Europe that they have today. This is not a myth—it is their national story, one they should tell themselves to give their existence deeper meaning in a time flowing both ways.
...
...
Mýty a legendy
Milan Kundera vo svojej slávnej eseji z roku 1983 o strednej Európe, ktorá si Západ po jeho unesení Rusmi, definuje tento región ako územie nemalých národov a hneď aj vysvetľuje, čo má na mysli pod pojmom malý národ: to je taký, ktorého holá existencia môže byť kedykoľvek spochybnená.
Z toho by malo vyplýnuť, že tieto národy sa budú snažiť o každú záruku potvrdenia takmer spochybnenej existencie. Ako si však potom vysvetliť, že vlády v Maďarsku a v Poľsku útočia na tú najspoľahlivejšiu záruku svojej národnej existencie — na Európsku úniu? A že Česi by Brusel najradšej utopili v lyžičke vody a že Slováci sú jediní, ktorí sa zhodnú v súhlase na tom, že EÚ je pre nich presne tou životne dôležitou zárukou?
Myslím si, že je to preto, lebo stredná Európa v Kunderovom poňatí v skutočnosti neexistuje. Maďari ani Poliaci si rozhodne nemyslia, že sú malé národy, Česi si svoju malosť po rozpade Československa ešte stále nesúhlia priznať a len Slováci považujú svoju holú existenciu za historický zázrak, keďže o nej ešte pred sto rokmi pochyboval kdekto, dokonca aj oni sami.
Každý z týchto národov – okrem slovenského – má svoju legendu o vlastnej veľkosti. V maďarských dejinách som často vídal na stene mapu svätoštefanského Uhorska pred Trianonom, ktoré Maďari prišli o dve tretiny územia, ktoré mnohí dodnes považujú za svoje. Poliaci si veľmi dobre pamätajú, že ich predmie si síce dvakrát rozdelili Nemci a Rusi, ale predtým vládli jednej z najväčších ríš v dejinách Európy. Česi síce spomínajú na svoju zašlú slávu s ľahkým nadhľadom, ale aj oni sa chodia masovo pozerať na kráľovské klenoty českej koruny, ktoré na Pražskom hrade vystavia raz do roka.
Táto pamäť je silnejšia ako spomienka na komunizmus, v ktorom sme si boli pod ruskou čižmou rovní a podobní ako vajce vajcu. Kundera píše, že veľké národy ako rodina malých národov má svoju vlastnú víziu sveta, ktorej základom je hlboká nedôvera k dejinám. Lenže si uši vlastnú interpretáciu, ktoré tvoria jadro tamojšej politiky a odporu voči Západu. I to nevyčítateľný mýtus veľkých národov, ktorý Maďarov a Poliakov od nás – aj od Čechov – tak odlišuje.
Je to len zdanlivý paradox, že minulosť je hnacou silou budúcnosti. Národy si rozprávajú svoje príbehy, aby dali vyšší zmysel vlastnej existencii v čase plynúcom oboma smermi. Vždy ma udivovalo, koľko historkov bolo medzi politikmi v Maďarsku aj v Poľsku, aj keď niekedy len amatérskych. Pre tento jav existuje aj pomenovanie – historická politika. V Česku a na Slovensku bol vo vysokej politike myslím iba jeden – Petr Pithart, ešte aj ten však národné mýty odvážne vyvracal, než aby ich tvoril.
Mýtus je milosrdná lož, ktorú si národy pestujú, aby sa vyhli nemilosrdnej pravde o sebe a aby im zároveň umožnila veriť vo svoje vyššie poslanie. Súčasné vlády v Maďarsku a v Poľsku stvorili paranoidné mýty o večných vonkajších aj vnútorných nepriateľoch maďarskho národa, ktorých iba ony dokážu poraziť a vrátiť národom ich niekdajšiu veľkosť a slávu.
V oboch krajinách som sa rozprával dokonca aj so vzdelanými ľuďmi, ktorí týmto mýtom naozaj verili, a hoci maďarský politický mýtus sa v mnohých detailoch líši, ich spoločným znakom je buď nenávisť, alebo prinajmenšom hlboký odpor voči liberálnej demokracii. Chápali ju ako cudzí prvok zasiaty prehnitým Západom, ktorý sa po roku 1989 spojil s vnútorným nepriateľom ich národov – liberálnymi elitami.
Ak bol rok 1989 liberálnou revolúciou, ktorá vrátila Západu strednú Európu unesenú Rusmi, tak potom sa o štvrťstoročie neskôr v Maďarsku a v Poľsku odohráva konzervatívna kontrarevolúcia, ktorá tieto krajiny opäť uniesť zo Západu, hoci nevedno kam. A keďže poľský aj maďarský mýtus sa odohráva hlboko v minulosti, je logické, že demokracia v ňom nemá rolu. Maďari zažili prvé slobodné voľby vo svojich dejinách až práve v roku 1990, predvojnové Poľsko však tiež nebolo naozaj demokratické.
Toto do istej miery vysvetľuje, prečo sa v Česku a na Slovensku – aspoň zatiaľ – nepresadila konzervatívna kontrarevolúcia. Aj Česi majú rôzne čudné mýty, ale príklad o staročnej dobe temna po porážke na Bielej hore, ale ich národný príbeh v podstate predovšetkým v Prvej republike na čele s T. G. Masarykom, znamená príbeh o modernizácii, liberálnych hodnotách a nespo- rnej prijateľnej demokracii, ktorá sa stala (mýtu pred- tým nečitateľnou súčasťou národného mýtu (mýtu pre- to, lebo vtedajšia demokracia mala v skutočnosti ďaleko k ideálu).
Do istej miery si tento príbeh rozprávajú aj Slováci, keďže žiaden iný nemajú. Pokusy slovenských politikov o tvorbu národného mýtu, ktorý by bol ukotvený hlbšie v minulosti, museli nutne zlyhať, lebo v našich dejinách neexistoval štát, kráľovstvo či ríša, na ktorú by mohol nadväzovať. Veľká Morava ani Nitrianske kniežatstvo nimi neboli, lebo keby sme sa mohli vrátiť v čase a spýtať sa Svätopluka a Pribinu, či sa cítia byť Slovákmi, vôbec by nechápali otázku.
Budúcnosť Poľska aj Maďarska je otvorená a myslím si, že najmä v Poľsku sa už čoskoro odohrá dramatický zápas o demokraciu, ale pri dnešnom pohľade na oba štáty by sa dalo zvolať: šťastný to národ, ktorý nemá veľké dejiny, lebo ich môže tvoriť nezaťažený mýtmi. V slovenských dejinách niet éry, na ktorú by Slováci mohli spomínať ako na éru zašlej slávy či zlatého veku. Ten totiž nastal práve teraz. Nielenže nikdy v minulosti sa nemali lepšie, ale nikdy v minulosti sa ani len nepriblížili k svojmu dnešnému významu v Európe. To nie je mýtus, to je ich národný príbeh, ktorý by si mali rozprávať a dať tak vyšší zmysel svojej existencii v čase plynúcom oboma smermi.
...
Mýty a legendy
Milan Kundera vo svojej slávnej eseji z roku 1983 o strednej Európe, ktorá si Západ po jeho unesení Rusmi, definuje tento región ako územie nemalých národov a hneď aj vysvetľuje, čo má na mysli pod pojmom malý národ: to je taký, ktorého holá existencia môže byť kedykoľvek spochybnená.
Z toho by malo vyplýnuť, že tieto národy sa budú snažiť o každú záruku potvrdenia takmer spochybnenej existencie. Ako si však potom vysvetliť, že vlády v Maďarsku a v Poľsku útočia na tú najspoľahlivejšiu záruku svojej národnej existencie — na Európsku úniu? A že Česi by Brusel najradšej utopili v lyžičke vody a že Slováci sú jediní, ktorí sa zhodnú v súhlase na tom, že EÚ je pre nich presne tou životne dôležitou zárukou?
Myslím si, že je to preto, lebo stredná Európa v Kunderovom poňatí v skutočnosti neexistuje. Maďari ani Poliaci si rozhodne nemyslia, že sú malé národy, Česi si svoju malosť po rozpade Československa ešte stále nesúhlia priznať a len Slováci považujú svoju holú existenciu za historický zázrak, keďže o nej ešte pred sto rokmi pochyboval kdekto, dokonca aj oni sami.
Každý z týchto národov – okrem slovenského – má svoju legendu o vlastnej veľkosti. V maďarských dejinách som často vídal na stene mapu svätoštefanského Uhorska pred Trianonom, ktoré Maďari prišli o dve tretiny územia, ktoré mnohí dodnes považujú za svoje. Poliaci si veľmi dobre pamätajú, že ich predmie si síce dvakrát rozdelili Nemci a Rusi, ale predtým vládli jednej z najväčších ríš v dejinách Európy. Česi síce spomínajú na svoju zašlú slávu s ľahkým nadhľadom, ale aj oni sa chodia masovo pozerať na kráľovské klenoty českej koruny, ktoré na Pražskom hrade vystavia raz do roka.
Táto pamäť je silnejšia ako spomienka na komunizmus, v ktorom sme si boli pod ruskou čižmou rovní a podobní ako vajce vajcu. Kundera píše, že veľké národy ako rodina malých národov má svoju vlastnú víziu sveta, ktorej základom je hlboká nedôvera k dejinám. Lenže si uši vlastnú interpretáciu, ktoré tvoria jadro tamojšej politiky a odporu voči Západu. I to nevyčítateľný mýtus veľkých národov, ktorý Maďarov a Poliakov od nás – aj od Čechov – tak odlišuje.
Je to len zdanlivý paradox, že minulosť je hnacou silou budúcnosti. Národy si rozprávajú svoje príbehy, aby dali vyšší zmysel vlastnej existencii v čase plynúcom oboma smermi. Vždy ma udivovalo, koľko historkov bolo medzi politikmi v Maďarsku aj v Poľsku, aj keď niekedy len amatérskych. Pre tento jav existuje aj pomenovanie – historická politika. V Česku a na Slovensku bol vo vysokej politike myslím iba jeden – Petr Pithart, ešte aj ten však národné mýty odvážne vyvracal, než aby ich tvoril.
Mýtus je milosrdná lož, ktorú si národy pestujú, aby sa vyhli nemilosrdnej pravde o sebe a aby im zároveň umožnila veriť vo svoje vyššie poslanie. Súčasné vlády v Maďarsku a v Poľsku stvorili paranoidné mýty o večných vonkajších aj vnútorných nepriateľoch maďarskho národa, ktorých iba ony dokážu poraziť a vrátiť národom ich niekdajšiu veľkosť a slávu.
V oboch krajinách som sa rozprával dokonca aj so vzdelanými ľuďmi, ktorí týmto mýtom naozaj verili, a hoci maďarský politický mýtus sa v mnohých detailoch líši, ich spoločným znakom je buď nenávisť, alebo prinajmenšom hlboký odpor voči liberálnej demokracii. Chápali ju ako cudzí prvok zasiaty prehnitým Západom, ktorý sa po roku 1989 spojil s vnútorným nepriateľom ich národov – liberálnymi elitami.
Ak bol rok 1989 liberálnou revolúciou, ktorá vrátila Západu strednú Európu unesenú Rusmi, tak potom sa o štvrťstoročie neskôr v Maďarsku a v Poľsku odohráva konzervatívna kontrarevolúcia, ktorá tieto krajiny opäť uniesť zo Západu, hoci nevedno kam. A keďže poľský aj maďarský mýtus sa odohráva hlboko v minulosti, je logické, že demokracia v ňom nemá rolu. Maďari zažili prvé slobodné voľby vo svojich dejinách až práve v roku 1990, predvojnové Poľsko však tiež nebolo naozaj demokratické.
Toto do istej miery vysvetľuje, prečo sa v Česku a na Slovensku – aspoň zatiaľ – nepresadila konzervatívna kontrarevolúcia. Aj Česi majú rôzne čudné mýty, ale príklad o staročnej dobe temna po porážke na Bielej hore, ale ich národný príbeh v podstate predovšetkým v Prvej republike na čele s T. G. Masarykom, znamená príbeh o modernizácii, liberálnych hodnotách a nespo- rnej prijateľnej demokracii, ktorá sa stala (mýtu pred- tým nečitateľnou súčasťou národného mýtu (mýtu pre- to, lebo vtedajšia demokracia mala v skutočnosti ďaleko k ideálu).
Do istej miery si tento príbeh rozprávajú aj Slováci, keďže žiaden iný nemajú. Pokusy slovenských politikov o tvorbu národného mýtu, ktorý by bol ukotvený hlbšie v minulosti, museli nutne zlyhať, lebo v našich dejinách neexistoval štát, kráľovstvo či ríša, na ktorú by mohol nadväzovať. Veľká Morava ani Nitrianske kniežatstvo nimi neboli, lebo keby sme sa mohli vrátiť v čase a spýtať sa Svätopluka a Pribinu, či sa cítia byť Slovákmi, vôbec by nechápali otázku.
Budúcnosť Poľska aj Maďarska je otvorená a myslím si, že najmä v Poľsku sa už čoskoro odohrá dramatický zápas o demokraciu, ale pri dnešnom pohľade na oba štáty by sa dalo zvolať: šťastný to národ, ktorý nemá veľké dejiny, lebo ich môže tvoriť nezaťažený mýtmi. V slovenských dejinách niet éry, na ktorú by Slováci mohli spomínať ako na éru zašlej slávy či zlatého veku. Ten totiž nastal práve teraz. Nielenže nikdy v minulosti sa nemali lepšie, ale nikdy v minulosti sa ani len nepriblížili k svojmu dnešnému významu v Európe. To nie je mýtus, to je ich národný príbeh, ktorý by si mali rozprávať a dať tak vyšší zmysel svojej existencii v čase plynúcom oboma smermi.
...